Stane sa Moldavsko rumunskou provinciou?

5. februára v Moldavsku odštartovala volebná kampaň na parlamentné voľby. Registrácia strán bude trvať mesiac a ešte o mesiac – 5. apríla sa uskutočnia samotné voľby. Na Ministerstve spravodlivosti krajiny je zaregistrovaných 28 strán, mnohé z nich sa chystajú vyskúšať svoje sily vo voľbách. Väčšine sa však sotva podarí prekonať 6-percentnú bariéru. Hlavní hráči už stihli odovzdať svoje zoznamy počas prvých dní, ktoré sú na tento účel vyhradené zákonom. Okrem vládnucej strany KSMR (Komunistická strana Moldavskej republiky), to je Aliancia Naše Moldavsko, Sociálno-demokratická strana, Liberálna strana Moldavska, Demokratická strana Moldavska, Kresťansko-demokratická národná strana a Liberálno-demokratická strana.

Aj napriek veľkému množstvu opozičných strán, medzi nimi nie je ani jedna významne silná strana, ktorá by bola pripravená podporovať proruské smerovanie rozvoja. Takto počas minulých volieb predstavitelia bloku, do ktorého patrila strana Naše Moldavsko, Sociálno-demokratická strana a Demokratická strana, vyzývali vystúpiť zo SNŠ. А na zoznamoch, ktoré odovzdala Liberálna strana v týchto voľbách, väčšina predstaviteľov prvej desiatky má dvojité občianstvo - moldavské a rumunské.

Za podobných podmienok jediná strana, s ktorou by Rusko mohlo vybudovať viac-menej konštruktívne vzťahy, zostáva vládnuca strana KSMR. Pritom v Moskve si dobre pamätajú, že súčasný moldavský prezident, komunista Vladimír Voronin, sa stále nevedel rozhodnúť medzi Ruskom a Západom. Po tom, ako sa postavil na čelo Moldavska v roku 2001, Vornonin demonštroval svoju pripravenosť nadviazať dobré vzťahy s Ruskom, ale čoskoro sa otočil o 180 stupňov. Minulý rok však moldavský líder znovu začal flirtovať s Moskvou – opäť vyhlásil, že má záujem vystúpiť z GUAM, stretol sa s prezidentom Podnesterska Igorom Smirnovom, bránil Moldavskú cirkev, ktorá sa nachádza pod správou Moskovského Patriarchátu, pred pokusmi Rumunskej cirkvi si ju podrobiť. Patriarcha Alexij II zasa udelil Voroninovi prémiu Fondu jednoty pravoslávnych národov a po tom, ako na jar došlo k uznaniu Kosova, ruskí oficiálni činitelia demonštratívne oddelili situáciu v Podnestrovsku od problémov v Južnom Osetsku a Abcházsku. Vo februári sa v Moldavsku očakáva návšteva hlavy ruského Ministerstva zahraničných vecí Sergeja Lavrova, čo podľa odhadov analytikov môže pridať moldavským komunistom ešte niekoľko percent hlasov voličov.

Ostatne, v poslednom čase Voronin nerobil žiadne proruské gestá. S určitou opatrnosťou by sa medzi podobné kroky dalo zaradiť len objavenie sa informácie о možnom Voroninovom nástupcovi – bývalom veľvyslancovi Moldavska v Rusku Vladimírovi Curkanovi, životopis ktorého umožňuje predpokladať, že je pripravený spolupracovať s Ruskou federáciou. Pripomeňme, že prezidenta krajiny bude voliť nový parlament čoskoro po jeho sformovaní. Samotný Voronin nemá v pláne odísť z politiky a podľa všetkého sa chystá zaujať pozíciu hovorcu.

Aké sú teda príčiny, kvôli ktorým sa Vladimír Voronin začal tak zaujímať o podporu Moskvy? Jedna z nich je prorumunská orientácia mnohých predstaviteľov opozície. Popritom v Bukurešti naďalej snívajú o pripojení Moldavska a vytvorení Veľkého Rumunska. Výsledky nedávnych parlamentných volieb v Rumunsku iba potvrdili to, že budú pokračovať v doterajšom kurze. A hoci sociologické prieskumy predpovedajú víťazstvo Voroninovej strany v budúcich voľbách, moldavský líder sa obáva „farebného“ scenára vo svojej krajine. Nepríjemným signálom pre KSMR sa očividne stali Spoločné vyhlásenia veľvyslancov krajín Európskej únie, USA a Turecka o blížiacich sa parlamentných voľbách v Moldavskej republike. Podotknime, že podobné vyhlásenia sa už objavili v júli a v novembri minulého roka a v poslednej dobe očakávame tretiu „kázeň“ od krajín Západu. V dokumentoch sa konkrétne poukazuje na neprípustnosť „prenasledovania politických oponentov“. Okrem toho, veľvyslanci varovali, že budú naďalej pozorne sledovať priebeh volebnej kampane a samotných volieb“.

Pre prorumunskú opozíciu zase blížiace sa parlamentné voľby predstavujú „posledný a rozhodujúci“ boj o opätovné spojenie sa s Bukurešťou. Inú šancu členovia opozície možno už nedostanú. V najbližšom čase svetová ekonomická kríza podstatne zhorší ekonomické postavenie Rumunska. Vedúce krajiny EÚ výrazne zmenšia objem investícií a podporných programov pre rumunskú ekonomiku a státisíce rumunských gastarbeiterov sa vrátia domov. To znamená, že nielenže už nebudú posielať do krajiny peniaze, ale rozšíria rady tých, ktorí dostávajú podporu v nezamestnanosti. Všetko to značne zníži životnú úroveň v Rumunsku a zmenší atraktivitu eurointegrácie pre Moldavcov а spolu s tým aj popularitu prozápadných politikov.

To všetko je však iba budúcnosť. Teraz sú pozície prorumunských síl tak silné, ako nikdy. Voľby primátora Kišinevu v roku 2007, na ktorých predstaviteľ KSMR prehral proti mladému politikovi z Liberálnej strany Dorinovi Kirtoakemu, opäť raz pripomenuli, že Voronin sa má čoho obávať. Teraz KSMR musí nielen zvíťaziť, ale urobiť presvedčivo, s veľkým náskokom. Ak sa výsledky parlamentných volieb ukážu byť aspoň trochu „nejednoznačné“, mechanizmus ďalšej v poradí „oranžovej revolúcie“ môže byť pokojne spustený. А v takom prípade môže Voronin počítať už iba s diplomatickou podporou Moskvy.

Je však možná aj opačná situácia – Západ stopne akékoľvek snahy realizovať „farebnú revolúciu“ iba v prípade, ak Voronin garantuje, že sa znovu odvráti od Ruska. Tým viac, že svoje nadanie politického vodcu Voronin opäť raz demonštroval celkom nedávno. 20. januára prezident Moldavska vyhlásil štátny smútok na počesť básnikovi Grigorijovi Vieruovi, ktorý zahynul v dopravnej nehode. Tento básnik sa preslávil svojimi rusofóbnymi názormi. Bol to on, kto napísal – „Ak ťa Rus poprosí o kus chleba, daj mu kus dynamitu.“

Zdroj: RPMonitor.ru

Gruzínsko predstavilo v Eurovízii „antiputinskú“ pieseň

V domácom výberovom kole súťaže Eurovízie 2009 zvíťazila v Gruzínsku skupina Stefane a 3G s piesňou v disco štýle 80. rokov s dvojzmyselným názvom «We don`t Wanna Put In».

Slovná hra „Nechceme sa vmiešavať/Nechceme Putina“ znie oveľa sľubnejšie než kedysi „Russia goodbye“ Verky Serďučky, ktorej koncerty sú doposiaľ v Rusku neoficiálne zakázané.

Táto pieseň a´la 80-te roky v štýle disco, je obsahovo absolútne apolitická a jej text takisto dodržiava kánon diskotékových hitov. Slovná hra v názve a v refréne však sľubuje búrlivý škandál s prezentáciu tejto piesne vo finále Eurovízie v Moskve. Prvé známky budúceho škandálu sú už na svete – agentúry správ pokrstili pieseňa ako „antiruskú“, píše Nový región.

Jana Rudkovskaja, producentka Dimu Bilana, minuloročného víťaza Eurovízie považuje pieseň gruzínskej skupiny za amorálnu, uvádza „MK“.

„Podľa mňa je to amorálne,“povedala Rudkovskaja. „Myslím si, že rada Eurovízie a vedenie Prvého kanála ORT by nemali povoliť účasť tejto piesne, pretože uráža našu krajinu“.

afisha.mail.ru

Rusku je predpovedané zomrieť (Komsomolská Pravda)

CIA: Rusko sa rozpadne na niekoľko štátov

Čím hlbšie sa kríza zavŕtava do nášho každodenného života, tým jasnejšie si človek uvedomuje, že za ňou musí nasledovať ešte niečo strašnejšie. Nie, reč nie je o páde životnej úrovne – s „úrovňou“ už dávno nikto nepočíta.
Nielen americkí, ale aj niektorí naši odborníci sú toho názoru, že Rusko už svoju pieseň dospievalo a skôr či neskôr – okolo roku 2015, 2030 alebo 2050 sa rozpadne na 6až 8 samostatných štátov s vlastnou menou, diplomatmi a rozpočtami.
Petrohradu je vymedzená čestná úloha metropoly severozápadnej časti Ruska, ktoré ešte neprišlo o schopnosť integrovať sa do západného spoločenstva. Veď nie nadarmo práve tu Peter I. prerúbal okno do Európy.

Ostatné územia, podľa scenára amerických tajných služieb, budú mať menšie šťastie. Ak aj nie priamo, potom nepriamo sa už veľmi skoro dostanú pod vplyv susedných štátov. Na našom ďalekom východe bude dominovať Čína a Japonsko, Kamčatka, Čukotka a Sibír pripadnú pod Spojené štáty. Svoje útvary získajú povolžské regióny a Severný Kaukaz...
Na tomto novom prekrajovaní mapy nie je nič, čo by udivovalo. V 90. rokoch minulého storočia sverdlovský gubernátor Eduard Rossel z dôvodu bezvýchodiskovosti plánoval vznik Uralskej republiky; obyvatelia pohraničného Ivangoroda chodili po domoch a zbierali podpisy, aby sa mohli stať súčasťou Estónska a juh Ruska bol tiež burlivý – tam zase snívali o kozáckej republike.
Vtedy sa krajina udržala, hoci federálne pravidlá hry sa od tých čias neveľmi zmenili. Rovnako ako v minulosti, finančné zdroje sa sťahujú do centier a odtiaľ sa určuje, ktorý subjekt sa bude rozvíjať a akým spôsobom. Jemne povedané, nie všetkým regionálnym elitám sa to páči.
Pri súčasnom stave – vleklej kríze a sociálnom napätí – sa separatistické snahy môžu zmeniť na snehovú lavínu. Nepriateľ nespí. Napríklad, Poblatská republikánska strana v Kaliningrade bojuje za vystúpenie z Ruskej federácie. Z času na čas sa v spoločnosti vynorí diskusia na tému: či nenastal čas obnoviť spravodlivosť a vrátiť Kaliningrad-Köningsberg Nemecku?

Niet pochýb, že na takýto projekt rozpadu šestiny sveta sa nájdu aj peniaze, aj mocichtiví úradníci, ktorí majú peniaze radi.
Je to reálne? Ako raz vyhlásil Boris Gryzlov, dnes je hrozba rozpadu Ruska menšia než v roku 2000. Západné tajné služby však v odtajnenom dokumente CIA „Globálne tendencie-2015“, ako aj naši odborníci sú iného názoru. Už takmer dvadsať rokov Rusko vyrába svojho druhu unikátny „mechanizmus samoprodukujúcej sa chudoby“ (termín akademika Ľvova), keď bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú a ekonomika zomiera. Raz však dôjde k výbuchu tejto zmesi a nebude to len tak.
Nakoniec, ani v sovietskych rokoch minulého storočia sa podobným prognózam, týkajúcim sa ZSSR, nechcelo veriť. Ako sa hovorí, prišlo to, keď v obchodoch zostali iba prázdne pulty .

Príčin rozpadu Ruska, ktorý predpovedajú západní odborníci, je niekoľko. Jednou z hlavných je demografia. Či si to želáme, alebo nie, ale aj pri zvýšení pôrodnosti a zosilnení migrácie krajanov zo SNŠ, počet obyvateľov bude ubúdať a okolo roku 2050 neprevýši 100 miliónov. Rusko bude pre nás, pre Rusov, priveľké.
Dokonca aj pri optimistickom scenári (oživení priemyslu, závodov a fabrík) výroba tovaru bude vychádzať drahšie ako v krajinách, kde sa žije kompaktne. Je to ekonomický zákon, proti ktorému sa nedá ísť a na konkurencieschopnosť treba radšej zabudnúť.
A teraz pokiaľ ide o samotnú ekonomiku. Zbigniewovi Brzezinskému sa pripisujú slová, ktoré pokojne môžu tomuto „jastrabovi“ patriť. „V 21. storočí Spojené štáty sa budú rozvíjať proti Rusku, na úkor Ruska a na ruinách Ruska“. Západní politici, najmä bývalá generálna tajomníčka USA Madelaine Albrightová, už otvorene vyhlasujú, že Sibír s jej ropou, plynom a nevybudovanými cestami je vlastníctvom celého svetového spoločenstva. Že ani severná morská cesta nie je Rusko, keďže tam (Rusko) nedokáže vybudovať prístavy. Podnikateľský svet tým stráca ekonomické výhody a do Tichého oceánu z Atlantického oceánu sa dostáva nie cez Severný ľadový oceán, ale cez Suezský prieplav a Panamskú úžinu. Celkovo sa do Rigy ide cez Gorlovku – a to len preto, že Moskva nestíha držať krok so svetovým pokrokom, brzdí ho, a preto je načase s tým skoncovať.
Znie to ako výsmech, tak trochu divoko. A to ako, len tak si vziať? Spomeňme si ale na Karla Marxa: niet takej sily, ktorá by kapitalistu zastavila v jeho honbe za pridanou hodnotou. Amerika sa nezastavila ani pred krvavým bombardovaním Juhoslávie. Krajiny celkom prosperujúcej, demokratickej a nikoho nebrzdiacej!..

Ktorý politik, vážiaci si sám seba, seriózne bude skúmať veľmoc, ak pred jeho očami padá ľudský, technologický a vedecký potenciál? Podľa niektorých informácií, krajina tretieho sveta, India, s jej hroznou biedou zarába na svojich programových produktoch asi 40 miliárd dolárov ročne, čo je päťkrát viac ako Rusko zarába predajom zbraní. Hoci ruskí programátori sú o úroveň lepší a navyše federálne orgány prijali rozhodnutie o vzniku vlasného „Silicon Valley“ v Dubne. Hoci, samozrejme, nič sa neurobilo.
Niet divu, že na Rusko sa pozerá ako na svetovú zásobáreň, z ktorej treba ťažiť a dolovať. Veď príroda je tu naozaj štedrá. Podľa výpočtov nebohého akademika Dmitrija Ľvova, rezervný potenciál Ruska predstavuje 340-380 biliónov dolárov. Ak ho porovnáme s počtom obyvateľstva, potom na priemerného Rusa pripadá 2 razy viac národného bohatstva ako v USA, 6 razy viac ako v Nemecku a 22 razy viac ako v Japonsku.
Dokonca aj podielom lesov sme na čele celej planéty, vyrábame okolo 20% obnoviteľného kyslíka a spotrebujeme iba 5%. Ale podielom HDP je obraz celkom opačný: z 200 krajín sme približne na 100-om mieste. Na pozadí súčasných problémov Rusko naozaj dominuje v celej svojej veľkoleposti, ale na hlinených nohách.

* * *


Dosť dobre si však pamätáme na to, ako sa ešte prednedávnom v krajine predkladali iné plány, o ktorých sa horlivo diskutovalo, keď reč bola o prudkom zvýšení HDP. Keď sme ale pochopili, že nie všetko pôjde raz-dva, odborníci vláde navrhovali, aby sa skoncentrovala na 5-6 zmiešaných odvetví. Stačilo celkom málo: naliať do nich kapitál (a vtedy, sme ho mali!) a krajina začne prudko napredovať a môže exportovať konkurencieschopnú výrobu. Nielen ropu, plyn, kovy a drevo, ale aj iný tovar.

Práve z už spomínanej podmoskovskej Dubny a iných vedeckých centier nám demonštrovali prekvapujúce know-how - a kruh sa uzavieral: tzv. body rastu – 5-6 hlavných odvetví – budú silným impulzom, a ako lokomotíva za sebou potiahnu, každá po päť-šesť odvetví, a my sa znova staneme priemyselnou veľmocou so svojimi ambíciami a dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.

Kde sú tieto zázraky vedy a techniky? Predali sme niekoľko stíhačiek, zdá sa, že Indii a ona nám ich morskou cestou vrátila naspäť na dorobenie. Je celkom jasné, že ak sme neprebudovali ekonomiku v najlepších rokoch, keď nám tiekli ropné doláre, potom v horších časoch, ktoré dnes žijeme, sa s touto úlohou dlho nevysporiadame.

V Rusku je zatiaľ pokojná situácia, všetky nádeje sa vkladajú do pevného zväzku Medvedeva Putina a tých aktivistov „Jednotného Ruska“, ktorí sú po prvom zavolaní strany pripravení vykročiť ku Kremľu s transparentmi „Podporujeme kurz reforiem Medvedeva a Putina!“ Historicky ale takáto situácia nemôže dlho trvať. Svetová finančná kríza ukázala, že Rusko jej nedokáže čeliť. Kríza zasiahla najmä obyčajných ľudí a svetlo na konci tunela nevidieť. Kurz rubľa padá a potraviny závratne dražejú. To znamená, že tak ako pred pätnástimi rokmi, všetko sa drží na importe. Hodnota ropy sa štvornásobne znížila a benzín, letecký kerasín, palivo pre traktory a sejačky nelacnie... Hovorí sa, že vláda napriek kríze, v roku 2009 štyrikrát preindexuje dôchodcovské penzie. V krajine nie je vytvorená stredná vrstva, prakticky bolo oficiálne „zrušené“ bezplatné zdravotníctvo a bezplatné vzdelanie.
Mimochodom, náklady na zdravotníctvo v USA šesťkrát prevyšujú výdavky na vojenské potreby. Rusko, napriek úsiliu v posledných rokoch, sa vzdialilo od týchto tém a zbavilo sa sociálnej zodpovednosti.
Nie, toto ticho je klamlivé. Kto zaručí, že si raz neuvedomíme, že od takejto krajiny, kde zaživa zomierajú starci v nedôstojných starobincoch, netreba nič čakať – a opäť nepôjdeme na majdany? Za tými „čo vedia, ako treba“, kto prisľúbi dobrý život? Ale už vo Východnom, Západosibírskom alebo Ďalekovýchodnom kniežatstve?
Takéto záruky nedá nikto...

* * *

Aby sa dostalo spravodlivosti zadosťučinenia, treba povedať, že téma rozpadu je aktuálna nielen pre Rusko. V civilizovanej Európe sa od Veľkej Británie chce odštiepiť Škótsko, v Španielsku – Baskovia a Katalánci. A ešte je tu India so svojím štátom Pandžáb a Kašmír, kanadský Quebec a veľa iných separatisticky naladených regiónov.
Pre svetového hegemóna, Spojené štáty, je najväčšou túžbou asi 7 – 8 menších rôznorodých štátov namiesto jedného, veľkého a nevyspytateľného Ruska. Po prvé, z územia našej vlasti zmiznú jadrové zbrane. Výkriky o nespoľahlivom uchovávaní atómového arzenálu sa v západnej tlači veľmi často objavujú. Po druhé, nastal ten pravý čas na rozhojdanie loďky.
To, že nám ropné doláre v najbližšom čase nepribudnú, je fakt. A pred nami je aktuálne zimná olympiáda v Soči a vybudovanie olympijského mestečka na ostrove Russkij. Všetko je to otázkou cti, nemôžeme predsa padnúť tvárou do blata a utŕžiť hanbu pred celým svetom. Mali by sme sa zaoberať vytváraním nových pracovných miest. My však budeme horúčkovito budovať olympijské objekty, aby sme cudzincom ukázali ligotavú fasádu.
Kríza udrela v tú najnevhodnejšiu chvíľu, keď je zle nielen Rusku, ale aj európskym krajinám. Pre Európu znamenali práve 50-80 roky minulého storočia zlatý vek. Globalizácia mala aj na EÚ bumerangový efekt, v súčasnosti mnohé rozvíjajúce sa krajiny vyrábajú svoju produkciu podľa importných techológií rovnako dobre ako v USA alebo v Nemecku. Akurát niekoľkokrát lacnejšie.

Rozvíjajúce sa štáty pracujú efektívnejšie, ale aký je osud vyspelých krajín? Západný človek žije dosť nad pomery. Zvykol si už na túto úroveň, na sociálne dávky a výhody. Zostáva iba ísť ďalej na východ za lacnými energetickými nosičmi, ktoré zabezpečia bezprblémový rozvoj v najbližších desaťročiach.
Podľa analytikov Rusko nemá veľmi na výber: buď sa naše sýpky stanú majetkom Európy (USA), alebo prejdú k Číne, ktorá čoraz aktívnejšie preniká naše územia na Ďalekom východe a implantuje sa do našej ekonomiky.
Podľa niektorých hodnotení, Rusko má teraz pre Západ dokonca nižší status ako Rusko v roku 1913. Nemáme obyčajné nejadrové zbrane, ktoré by dokázali odraziť vážnu agresiu. Armáda, rovnako ako spoločnosť sa ustavične reformuje, znižujú sa stavy a degraduje. Napríklad ozajstnou udalosťou, o ktorej je informovaný sám prezident, sa stáva obyčajné odovzdanie 3-4 moderných tankov na vyzbrojenie nejakému práporu v ďalekom pohraničí. Aj pokiaľ ide o uzavretie vojenských zväzov a blokov, pre málokoho sme zaujímaví. Veď v prípade konfliktu budeme nútení rýchlo sa uchýliť k jadrovému kufru a takáto vojna sotva niekoho poteší.

Остается одно — использовать территорию РФ по ее прямому, так сказать, назначению — как всемирную кладовую.

Zostáva jedno – využiť územie Ruska podľa jeho takpovediac priameho významu – ako celosvetovú zásobáreň.

* * *

Na pozadí malej víťaznej vojny s Gruzínskom a ukážkového „výprasku“ Ukrajiny s plynom, sa niekomu môže zdať, že Rusko je silné ako nikdy a že súčasné problémy sú drobnosti života. Ak však k rozpadu ekonomiky pridáme „horúce ohniská napätia“ na Severnom Kaukaze, ktoré napriek snahám vlád zatiaľ nechladnú, potom rozpad a chaos bude potrebovať iba jediný precedent.
O veľa rokov neskôr, keď sa bude opäť prehodnocovať rozpad Ruska, historici budú písať o úkladoch amerického imperializmu, o agentoch vplyvu, o tom, že CIA obohrala FSB (Federálna služba bezpečnosti). V skutočnosti, proces rozpadu našej krajiny vyjde amerického daňového poplatníka celkom slušné peniaze. Veď takmer všetko robíme sami, vlastnými rukami. Nákup futbalistov za milióny dolárov, dávame oligarchom možnosť nekontrolovane zvyšovať ceny za energetické nosiče a nakoniec, zvyšujeme nezamestnanosť a znižujeme príjmy obyvateľstva.
Čo s tým má Amerika?


kp.ru

1.3.2009: Ruský pochod

Ruskí nacionalisti sa dnes zhromaždili, aby si pripomenuli pamiatku vojakov zabitých v konfliktoch v Čečensku. Zvolávali heslá namierené proti imigrantom, ale aj proti premiérovi a bývalému prezidentovi Vladimirovi Putinovi, ktorý podľa nich "nie je dobrým lídrom".

Približne 500 ľudí z celého spektra nacionalistických organizácií sa zišlo pri pamätníku príslušníkom výsadkového práporu zabitým v Čečensku v roku 2000. Z ich úst zneli heslá ako "Veľké víťazstvo!" či "Sláva hrdinom!"

Niektorí z demonštrantov niesli transparenty s podobizňami vojakov odsúdených za zločiny spáchané v Čečensku, ako napríklad Jurija Budanova, uznaného vinným zo zaškrtenia 18-ročnej Čečenky v roku 2000.

"Sláva Rusku!", "Potrebujeme silnú armádu!", volali účastníci Ruského pochodu.

"Mal by Putin odstúpiť?", zvolal jeden z rečníkov. Po jeho slovách nasledovalo z davu hlasné "Áno!".

"Pre koho je Rusko?", vykríkol nato a dav vzápätí zaburácal "(Pre) Rusov!".

Oficiálnym cieľom akcie bolo pripomenúť si pamiatku viac ako ôsmich desiatok ruských vojakov z mesta Pskov, zabitých pri jednom strete s čečenskými bojovníkmi v roku 2000 - išlo o jednu z najťažších porážok Ruska v čečenskej vojne.

Ako uviedol jeden z účastníkov, Vladimir Putin nie je dobrým lídrom, pretože podporuje protinárodnostnú politiku a "stále verí v ríšu zla - Sovietsky zväz".

Demonštranti položili vence a kvety k pamätníku vojakom a prechádzali okolo veľkého počtu príslušníkov zásahovej polície, ktorí dorazili na miesto v desiatkach obrnených vozidiel. Akcia však prebiehala pokojne.

7.3.2009: Moskva zatiaľ nebude finančným centrom

Finančná kríza zabránila Rusku naplniť niektoré plány, vyhlásil prezident Dmitrij Medvedev vo videonahrávke, ktorú Kremeľ zverejnil na oficiálnej internetovej stránke. Medzi nesplnenými plánmi je okrem iných myšlienka premeniť Moskvu na globálne finančné centrum. Príhovor sa dostal na verejnosť v sobotu, rok po Medvedevovom zvolení za ruského prezidenta.

"Táto kríza veľmi zásadne zmenila naše zámery, ale práve teraz by som rád osobitne zdôraznil, že napriek týmto problémom sa musíme posúvať dopredu. Bolo by však hlúpe hovoriť, že sa nič nedeje. Je napríklad celkom jasné, že jeden z týchto ambicióznych zámerov - premeniť Moskvu na finančnú centrum - dnes nie je najvyššou prioritou. To ale neznamená, že sa tohto nápadu musíme vzdať," povedal Medvedev svojim občanom.

Myšlienku Moskvy ako finančného centra prezentoval Medvedev pred rokom, keď ruská ekonomika rástla vďaka vysokým cenám ropy a iných komodít. Odvtedy sa však hospodársky rast výrazne spomalil a Rusko v dôsledku finančnej krízy postihol prudký prepad na akciových trhoch, znehodnocovanie rubľa a klesajúce ceny ropy.

SITA/AFP

22.3.2009: Ruský patriarcha: Hospodárska kríza je aj požehnaním

Hlava ruského pravoslávia patriarcha Kirill uviedol, že globálna finančná kríza pomôže zlepšiť hodnoty ľudí a odradí ich od nestriedmosti. Informovala o tom ruská tlačová agentúra RIA-Novosti.

Hospodársky pokles označil Kirill aj za "požehnanie", ktoré podnieti ľudí zvážiť a prehodnotiť svoje životy.

"Kríza, v istom zmysle, môže pomôcť našim ľuďom dosiahnuť správny postoj k práci. Každý by sa mal spýtať sám seba, či jeho plat je primeraný jeho skutočnému prínosu," uviedla hlava ruského pravoslávia počas návštevy oblasti Kaliningrad.

Kríza po takmer desaťročí rastu pripravila v Rusku o prácu milióny ľudí. Kirill ju porovnal s povodňou, ktorá odstráni ekonomické klamy a pôžitkárstvo, a pomôže zabrániť neudržateľnému špekulatívnemu vývoju.

7. 4. 2009:
Prečo vás o revolúcii v Moldavsku
nebudú informovať slovenské médiá?

V tejto chvíli v hlavnom meste Moldavska Kišineve prebieha štátny prevrat podľa dobre známeho modelu farebných revolúcií. Kišinev sa ponoril do krvavého chaosu, hlásia sa stovky zranených a jedna obeť na živote. Dav mládeže, časť ktorého podľa niektorých zdrojov prišla zo susedného Rumunska, obsadil, devastuje a podpaľuje budovy moldavského parlamentu a administrácie prezidenta.
V Moldavsku sa nedeľu uskutočnili voľby, ktoré moldavská opozícia neuznala napriek tomu, že legitimitu volieb potvrdili delegáti OBSE a PACE. Nová farebná revolúcia v Kišineve prebieha pod mimoriadne nebezpečnými heslami: Preč s komunistami! a Sme Rumuni! Treba zdôrazniť, že komunistická strana získala v legitímnych voľbách v Moldavsku 50 % hlasov a pripojenie Moldavska k Rumunsku je agendou radikálnych politických síl.
Ak výsledkom tohto puču sa stane rozpad Moldavska a pripojenie jeho časti k Rumunsku, následkom toho sa môže stať reťazová reakcia prekrajovania povojnových hraníc vo Východnej Európe. Udalosti v Rumunsku sú hrozivým varovaním predovšetkým pre Slovensko. A práve preto slovenské médiá túto informáciu zatajujú.

video
video

9. 4. 2009: Gruzínsko žiada odstúpenie prezidenta Saakašviliho

video

10. 4. 2009: Gruzínska opozícia vyhlásila neposlušnosť, Saakašvili nereaguje

TBILISI - Centrum gruzínskej metropoly Tbilisi dnes opäť obsadili desaťtisíce demonštrantov, ktorí hrozia občianskou neposlušnosťou po tom, ako prezident Michail Saakašvili odmietol ich výzvy na odstúpenie. Prívrženci opozície, ktorí sa zúčastňujú na najväčších protestoch proti Saakašviliho režimu od augustovej vojny s Ruskom, dočasne zablokovali tri hlavné ulice a pochodovali smerom k prezidentskému sídlu. Opoziční lídri sľúbili, že blokády budú pokračovať každý deň od 15. do 21. hodiny miestneho času (13:00 až 19:00 SELČ), kým Saakašvili neodstúpi. Protesty chcú rozšíriť na celé územie.

Ruský politický expert viní z krízy v Moldavsku Obamu

Ruský politický vedec Alexander Dugin povedal v rozhovore pre denník Komsomolskaja pravda, že súčasnú politickú krízu v Moldavsku naplánovala a zorganizovala americká administratíva, aby ešte väčšmi destabilizovala situáciu v okolí ruských hraníc.

"Podľa mojich vlastných dôverných správ prebieha momentálne v Moldavsku oranžová revolúcia. To nám dokazuje, že nádeje na zmenu amerického politického kurzu v bývalých sovietskych republikách nie sú ničím iným, než ilúziami, ktorým prepadli ruskí liberáli. Vo Washingtone prevláda konzensus ohľadom amerických záujmov vo svete. Zahrdúsiť Rusko a jeho okolie sériou pro-amerických politických režimov, to je jedna z popredných priorít ich zahraničnej politiky - zhodne v prípade republikánov i demokratov.", povedal.

Dugin ďalej prirovnal súčasné udalosti v Moldavsku k štátnemu prevratu, za ktorým stojí americká Rada zahraničných vzťahov, ktorú označil za intelektuálny hlavný stan americkej administratívy. Ďalej predvída, že výtržnosti v Kišineve teraz zrejme potlačia, ale Západ bude démonizovať moldavského komunistického prezidenta Voronina a opozícia v krajine dostane ešte viac finančných prostriedkov, aby sa situácia vyvíjala podľa gruzínskeho a ukrajinského scenára.

"Už som vám povedal, neupadnite do pasce Obamovho šarmu! Jeho priority sú tie isté, aké mala predchádzajúca administratíva. Vidíme, že z Iraku vojská nesťahujú a že v bývalých sovietskych republikách pokračujú oranžové revolúcie.", povedal Dugin.
Po víkendových parlamentných voľbách v Moldavsku začala nacionalistická opozícia s demonštráciami proti údajne zmanipulovaným voľbám. Demonštrácie viedli k výtržnostiam a k prepadu budovy parlamentu, v dôsledku čoho bolo 50 osôb zranených.

Moscow News: "Russian political expert blames Obama for Moldova riots"
http://www.mosnews.com/politics/2009/04/08/895/
http://www.protiprudu.info/april09.html#rusky

25.4.2009: Protiruský postup v maďarskom MOL-e

Ruský ropný koncern Surgutneftegaz podcenil Maďarov. Rozhodnutia valného zhromaždenia MOL-u, ktoré ešte viac posilnili kompetencie predstavenstva, ktoré spolu s maďarskou vládou kontroluje podľa všetkého už majoritný balík akcií, a súčasne obmedzilo práva menších akcionárov pri ovplyvňovaní riadenia spoločnosti, sú v príkrom rozpore so záujmami ruského akcionára. Ten nebol na valné zhromaždenie ani pripustený. Kúpa zhruba 20-percentného balíka akcií, ktorý Surgutneftegaz náhle a prekvapivo získal od rakúskeho OMV za cenu dvakrát vyššiu, než je jeho aktuálna burzová hodnota, sa tak dnes javí ako veľmi zlý biznis.

Slávnostné vojenské prehliadky v Deň víťazstva 9. mája 2009

video:

Chabarovsk

Krasnojarsk

Novosibirsk

Jekaterinburg

Samara

Moskva - vojaci

Moskva - bojová technika

Moskva - letectvo

Kaliningrad

02.07.2009
Крымские казаки собрались на борьбу с армянами
Krymskí kozáci sa zhromaždili na boj s Arménmi

Крымское казачество в ближайшие дни может включиться в межэтнический конфликт в Днепропетровской области. С просьбой о помощи к казакам обратились жители города Марганец, где в последние дни проходят массовые столкновения славян и представителей армянской диаспоры.

Атаман Объединения казаков Автономной Республики Крым Сергей Юрченко в беседе с журналистами сообщил, что просьба о помощи также поступила к казакам в Запорожье. Юрченко отметил, что у его соратников имеется опыт участия в противостоянии этнических групп, полученный, в частности, в Бахчисарае и Судаке.

Беспорядки в Марганце начались после того, как в минувшие выходные выходцами из Армении был убит милиционер: 22-летнего инспектора патрульной службы Сергея Бондаренко зарезали, когда он вмешался в драку между украинцами и представителями диаспоры. Похороны Бондаренко состоялись в среду, 1 июля, двое его коллег находятся в больнице с ножевыми ранениями.

"Я могу сказать, что такие факты мы видим по всей стране. Здесь – армяне, где-то цыгане, в Крыму – татары. Эти национальные группировки подкупают милицию и делают все, что хотят", - прокомментировал ситуацию в Марганце атаман Юрченко. Он подчеркнул, что сложившаяся в городе обстановка - результат попустительства милиции и именно из-за попустительства властей жители вынуждены обращаться к казакам.

Ранее беспорядки в Марганце прокомментировал глава националистического Всеукраинского объединения "Свобода" Олег Тягнибок, назвавший их проявлением "лучших казацких традиций Запорожской Сечи". Тягнибок также предположил, что столкновения в Днепропетровской области могут положить начало череде аналогичных событий в других регионах.

Reformy proti národu

Chladné prijatie Obamu v Rusku

Balistická strela Bulava opäť zlyhala

MOSKVA. Najnovší test ruskej balistickej strely Bulava bol opäť neúspešný. Ide o siedmy nevydarený pokus z celkového počtu 11 skúšok tohto modernizovaného typu rakety.

Podľa informácií ruského ministerstva obrany odpálili strelu Bulava v stredu z ponorky Dmitrij Donskoj. Po poruche prvého stupňa rakety došlo k jej samozničeniu. Podľa pozorovateľov môže mať neúspech vážne dôsledky pre popredných dizajnérov a veliteľov ruských raketových síl.

Rusko, ktoré sa usiluje o modernizáciu svojho zastarávajúceho arzenálu, uskutočnilo tento týždeň dva úspešné testy starších striel typu Sineva. Pozornosť vojenských analytikov sa však zameriava predovšetkým na moderné rakety Bulava. Ruskí lídri označujú Bulavu za kľúčovú súčasť budúceho jadrového arzenálu krajiny.

Podľa niektorých komentátorov stojí za neúspechmi predovšetkým prílišné urýchľovanie tempa vývoja nových rakiet, vyvolané snahou vyrovnať sa technologickému pokroku v USA. Dizajnéri musia preto údajne vynechávať niektoré dôležité časti testovacieho procesu.
_________________________
Správu priniesla agentúra AP.
Kopirovane so stranok SME.sk

31.7.2009: Lada bude prepúšťať

Dramatický prepad predajov na domácom trhu donútil ruský AvtoVAZ k radikálnemu prepúšťaniu. Automobilku musí opustiť až 28 000 ľudí.

Lada v týchto dňoch bojuje doslova o existenciu. Obrovský pokles predajov na domácom trhu zasiahol jej firemnú pokladnicu vážnejšie, než by si mnohí jej zamestnanci vedeli predstaviť.

Rusko je pre Ladu najväčším trhom, pretože sa tu stále predávajú aj koncepčne staršie modely VAZ 2105, 2104 a 2107. Sú lacné a odolné, preto ich ruský ľud kupuje. Kríza však zasiahla aj národ bažiaci po lacných Ladách a tak sa jej medziročné predaje znížili o 49 %.

Len v júni 2009 automobilka predala o 56 % menej áut ako vlani, preto musela znížiť produkciu o dve tretiny. Obrovská prezamestnanosť tak donútila vedenie k radikálnemu kroku. Brány výrobných závodov AvtoVAZ opustí 28 000 zamestnancov, čo predstavuje až štvrtinu všetkých súčasných pracovníkov.

Rusko – hlavná prekážka pre USA

Pokým sa Spojené štáty po 11. septembri 2001 snažia aktivizovať svoj projekt transformácie sveta podľa liberálno-demokratického vzoru, ktorý priniesli ich otcovia-zakladatelia, nezápadné civilizácie idú svojou cestou a demonštrujú vlastnú politickú vôľu k moci. Najmä Rusko vytvára pre Washington geopolitické prekážky. Snaží sa ochrániť svoju zónu vplyvu a ukázať svetu, že je nenahraditeľné v oblasti energetickej bezpečnosti. Hlavná téza doktríny jedného z klasikov geopolitiky britského admirála Halforda Mackindera (1861-1947), prednášajúceho geopolitiku v Oxforde hovorí, že všetky veľké geopolitické udalosti sa dejú v blízkosti srdca našej planéty (Heartland), t.j. Eurázie.

Eurázia je osou Zeme, pre námorné veľmoci iba ťažko dosiahnuteľná a jej intímnym srdcom je Rusko, impérium, ktorému vo svete patrí „také isté ústredné postavenie, aké v Európe patrí Nemecku“.

Toto epicentrum svetovej politiky rámcujú vďaka prirodzeným prekážkam ťažko prístupné (neobývané priestory Sibíri, Himaláje, Tibet, púšť Gobi) územia pevninového pobrežia - Západná Európa, Blízky a Ďaleký východ.

Za hranicami tohto pobrežia rámec Heartlandu završujú dva ostrovné systémy: Veľká Británia a Japonsko.

Z tohto uhlu pohľadu na svet svetové námorné veľmoci (podľa Mackindera tzv. thalassokracie) musia zabrániť eurázijskému kontinentu vytvoriť eurázijskú kontinentálnu jednotu. Kvôli tomu musia podporovať nepriateľstvo a rozdelenie podľa línie východ-západ medzi hlavnými svetovými veľmocami, ktoré uzatvárajú aliancie (medzi Ruskom a Nemeckom, Nemeckom a Francúzskom, Ruskom a Čínou) a kontrolovať pobrežie kontinentu. Táto anglosaská matrica, spravodlivá tak pre Britské impérium 19. storočia, ako aj pre americkú thalassokraciu 20. storočia, je nevyhnutnou podmienkou chápania dnešných geopolitických reálií.



Rusko je hlavnou prekážkou vzniku amerického sveta

Mackinderova teória pripomína dve pravdy, na ktoré anglosaské thalassokracie nikdy nezabúdali: „Silná Európa nemôže existovať bez silného Nemecka (teraz sa Nemecko počínajúc od roku 1945 nachádza pod silným americkým „patronátom“) a Eurázia nemôže vytvárať rovnocennú protiváhu USA bez silného Ruska.

Amerika chce vytvoriť americký svet, „svet-Ameriku“. Cieľom jej zahraničnej politiky po optimalizácii ekonomických a politických národných záujmov USA je transformácia sveta podľa vzoru americkej spoločnosti. Tajná hybná sila americkej moci spočíva v mesianizme. Rooswelt a Churchill, ktorí v roku 1941 podpísali Atlantickú chartu, položili základ vzniku liberálno-demokratickej mondializácie a vytvoreniu svetovej vlády. Až do roku 1947 Američania dúfali, že ZSSR pritiahnu do vytvorenia svetovej vlády, napriek výraznému nesúladu amerického a sovietskeho mondializmu. Dva roky po páde Európy v roku 1945 Američania pochopili, že sa im nepodarí ZSSR zlákať do svojho liberálneho mondialistického projektu a preorientovali svoju zahraničnú politiku: namiesto mondializmu dočasne nastúpil atlantizmus.

Po roku 1989 po geopolitickej porážke Sovietskeho zväzu mondialistický sen chytil druhý dych. Práve tomuto snu začala slúžiť zahraničnopolitická expanzia. Zámienkou pre ňu sa stal nový nepriateľ, vypestovaný na troskách sovietskeho komunizmu: islamský terorizmus. Spojené štáty vypestovali nové monštrum, aby vytvorili prekážku na ceste socialistických revolúcií, idúcich z Ruska. Sunnitský islamizmus bol spojencom Ameriky v jej boji proti sovietskemu Rusku v Afganistane.

Neskôr prebehla fundamentalistická šiitská revolúcia v Iráne v roku 1979. Americká vypočítavosť spočívala v tom, že USA sa spoliehali, že táto revolúcia zamedzí vzniku aliancie medzi ZSSR a Iránom (ktorá bola možná, ak by Iránci šli do marxistickej revolúcie), ako aj to, že nový Irán bude protiváhou sunnitskému fundamentalizmu. V arabskom svete to nadchlo bratov-moslimov v Sýrii a Egypte. Washington poštval Irak na Irán (a opačne) v súlade s výrokom „Dovolíme im navzájom sa zabíjať“, už odskúšaným na nemeckom a ruskom národe. To mu dovolilo vysporiadať sa s arabským nacionalizmom, ktorý prekážal záujmom Izraelu. Aliancia USA s islamizmom sa však po páde ZSSR rozpadla. Jej zvyšky sa prejavili na dvoch moslimských štátoch: Kosove a Bosne a Hercegovine.)

Islamizus bol vždy pre USA užitočný: v úlohe spojenca v boji proti ZSSR v studenej vojne, ako aj v úlohe strašiaka, nepriateľa po krachu bipolárnosti. Islamisti v skutočnosti existujú. Nie sú len výtvorom americkej fantázie. Môžu škodiť, robiť problémy, nikdy však nebudú mať rozhodujúci vplyv na rovnováhu síl vo svete.

Vojna s islamizmom je iba akousi zásterkou pre americkú vojnu proti eurázijským veľmociam.

Po páde ZSSR Američanom bolo jasné, že v Eurázii je iba jedna veľmoc, ktorá je schopná na základe svojho demografického a ekonomického potenciálu stať sa pre USA výzvou – Čína. Ohromujúci priemyselný a komerčný rozkvet Číny núti spomenúť si na úspechy Nemecka, ktoré dobehlo a predbehlo priemyselné veľmoci tesne pred prvou svetovou vojnou, na úspechy, ktoré donútili thalassokracie rozpútať svetovú vojnu.

Americkí stratégovia si myslia, že ak sa Čína dostane na prvé miesto medzi svetovými veľmocami, kombinujúc ekonomickú a politickú nezávislosť, Američania môžu zabudnúť na ich veľký mesiášsky sen, ktorý sa prejavil v Principle of Manifest Destiny 1845, na sen ich otcov-zakladateľov. Po páde ZSSR americkí stratégovia skoncentrovali svoje úsilie na tom, aby zadržali vzostup Číny.

Títo ľudia si určite pamätajú Mackinderove prednášky. Anglosasi svojho času už rozbili eurázijský projekt Nemcov, neskôr eurázijský projekt Rusov. Teraz sú na rade Číňania. Sily Mora opäť raz atakujú Pevninu.

Humanitárna vojna a vojna s terorizmom sa stali zámienkou pre novú rozsiahlu hru, v ktorej Čína vystupuje ako terč a Rusko ako podmienka toho, aby sa bitka vyhrala.

Čína je cieľom preto, lebo iba ona je jedinou veľmocou, ktorá je schopná predbehnúť Ameriku v oblasti materiálnej sily v priebehu dvadsiatich rokoch. Rusko ako podmienka, keďže jeho strategická orientácia môže mať rozhodujúci vplyv na to, aký bude svet v najbližšom čase: jednopolárnym alebo mnohopolárnym.



Narážajúc na čínsku výzvu, Američania začínajú novú stratégiu v týchto smeroch:

1. – rozšírenie bloku NATO až po okraje Ruska a po západné hranice Číny;

2. – kontrola energetického importu Číny;

3. – obkľúčenie Číny tradičnými geopolitickými nepriateľmi (Indmi, Vietnamcami, Thajčanmi, Japoncami);

4. – podkopanie jadrovej rovnováhy medzi veľmocami pomocou protiraketovej obrany;

5. – využitie separatistických hnutí v Srbsku, Rusku, Číne, Indonézii a prerozdelenie hraníc na arabskom Blízkom východe.



Od roku 1990 sa Washington neraz pokúšal zlákať Rusko na svoju stranu. Robil sa to preto, aby sa vytvoril veľký transatlantický blok od Washingtonu po Moskvu, uprostred s atlantizovanou Európou, ktorá v roku 1945 stratila svoju subjektívnosť. Práve o tomto hovoril v roku 1989 George Bush starší, keď vyzýval k vytvoreniu aliancie od Vancouveru po Vladivostok, teda k zjednotenému liberálnymi ideami „bielemu svetu“ pod americkou záštitou. Je to paradoxné, ale tento svet sa predpokladá vytvoriť pod záštitou štátu, v ktorom biele obyvateľstvo v roku 2050 nebude tvoriť väčšinu.

Prvou etapou veľkej eurázijskej hry bolo rozšírenie atlantického bloku. Po rozpade Varšavskej zmluvy NATO nielen prestalo existovať, ale celkom odmietlo princípy medzinárodného práva, odmietnuc právo intervencie v prípade, hrozby nebezpečenstva jednému zo svojich členov. Ukazovateľom takéhoto rozkolu s medzinárodným plánom sa stala vojna v Srbsku v roku 1999. Po druhé, NATO pristúpilo k integrácii krajín bývalej strednej a východnej Európy. Pobaltské a juhoslovanské priestory (Chrovátsko, Kosovo, Bosna) sa stali sférou vplyvu tohto bloku. Na to, aby sa NATO mohlo ešte viac rozšíriť a vytvoriť okolo Ruska sanitárny kordón, Američania iniciovali „farebné revolúcie“ (v Gruzínsku v roku 2003, na Ukrajine v roku 2004, v Kirgizsku v roku 2005). Tieto nenásilné politické prevraty, uskutočnené pomocou amerických mimovládnych organizácií mali za cieľ príchod k moci antiruských vlád v týchto krajinách. Napríklad ukrajinský prozápadný prezident, sotva prišiel k moci, žiadal stiahnutie ruskej flotily z krymských prístavov a prijatie Ukrajiny do NATO. Pokiaľ ide o gruzínskeho prezidenta, počínajúc od roku 2003, zápasí o prijatie Gruzínska do NATO a siahnutie ruských mierotvorných síl, umiestnených v roku 1992 na obranu abcházskeho a juhoosetského obyvateľstva.

V roku 2001 Amerika podstatne posilnila svoju prítomnosť v Európe. Zároveň upevnila albánsky a bosniansky islam a vytlačila Rusko z juhoslovanského priestoru.

Až do roku 1999 v priebehu prvých desiatich rokov po skončení studenej vojny sa Rusko podriaďovalo požiadavkám Američanov. Oligarchovia, často odcudzení ruským národným záujmom, sa zmocnili prírodného bohatstva krajiny a prezident Jeľcin bol obklopený prozápadnými poradcami. Rusko bolo zatiahnuté do čečenského konfliktu, ktorý bol v mnohom nafúknutý Američanmi a islamskými radikálmi. Svet sa pomaly, ale isto pohružoval do americkej hegemónie a jednopolárnosti.

V roku 2000 došlo azda k najvážnejšej udalosti od skončenia studenej vojny (dôležitejšej ako 11. september 2001) – príchodu Vladimíra Putina k moci. Bol to jeden z obratov histórie, ktorý právom možno označiť za fundamentálny a ktorý prinavracia historický proces k jeho konštantám.

Putin mal veľmi jasný program: obnoviť Rusko na základe jeho energetického bohatstva. Prvým nevyhnutným krokom bolo získať naspäť kontrolu nad prírodnými bohatstvami Ruska z rúk oligarchov, ktorým boli cudzie záujmy impéria. Nevyhnutné bolo vytvoriť silných operátorov, ktorí mali na starosti ropu (Rosnefť) a plyn (Gazprom) a mali štátne videnie situácie. Putin však nie hneď odhalil svoje zámery, týkajúce sa čínsko-amerického „armwrestlingu“. Nechával si čas na rozmyslenie. Nemýlil som sa, keď som hovoril o tom, že rusko-americké zblíženie má dočasný a konjunktúrny charakter (americké debaty o vojne s terorizmom načas zmrazili kritiku USA ruskej operácie v Čečensku). Iní si, naopak, mysleli, že Putin bude prozápadný politik. Avšak stála pred ním nová úloha: skoncovať s Čečenskom a venovať sa rope. Cieľ bol ťažký. Medzičasom výrazný symptóm poukazoval na to, že Rusko sa vracia k základom svojej veľkej politiky. Zlepšili sa vzťahy s Iránom, začali sa dodávky zbraní do tejto krajiny a spolupráca v oblasti jadrovej energie.

Prečo príchod Putina k moci bol takou významnou udalosťou? Pretože bez účasti Ruska bolo každé upevnenie transatlantickej solidarity odsúdené na neúspech, ako aj akákoľvek stratégia namierená proti Číne. Veľa Európanov si zrazu uvedomilo, že Putin zosobňuje ich nádej na vytvorenie sveta ekonomickej konkurencie, založenej na civilizačnej identickosti. Toto si však už nepochybne uvedomil aj George Bush, ktorý raz povedal, že v Putinovi vidí človeka, ktorý je hlboko zainteresovaný na národných záujmoch svojej vlasti.

11. september 2001 dal Američanom možnosť zintenzívniť ich program monopolárnosti. V mene zápasu so zlom, ktoré sami vypestovali, Američanom sa podarilo od Európanov dosiahnuť solidaritu (viac atlantizmu, menej „silnej Európy“), konjunkturálne zblíženie s Moskvou (v mene zápasu s čečensko-islamským separatizmom), vytláčanie Číny zo strednej Ázie.

Ale eufória Američanov v Strednej Ázii trvala iba štyri roky. Uzbecká vláda, vystrašená perspektívou farebnej revolúcie v Uzbekistane, odmietla myšlienky o veľkej mocnosti, konkurujúcej s ruským starším bratom v tomto regióne. Vyhnali Američanov a začali zbližovanie s Moskvou. Washington od roku 2005 stratil mnohé pozície tak v Strednej Európe, ako aj v Afganistane. Práve v Afganistane Američania sú stále porážaní, napriek mnohým doplňujúcim armádnym kontingentom, ktoré sú sem nútené nasmerovať ich európski spojenci, neschopní vziať osud kontinentu do vlastných rúk. Túto porážku sú nútení trpieť od pakistansko-talibskej aliancie, postupne podporovanej Pekingom.

Číňania opäť môžu rátať s využitím kazašskej ropy a turkménskeho plynu a s položením nových potrubí cez čínsky Turkestan. Peking vkladá svoje energetické nádeje do Ruska, ktoré sa snaží diverzifikovať svoje ropné a plynové dodávky a svoju pozornosť zameriava na nových partnerov (nielen na Čínu, ale aj Kóreu, Japonsko a Indiu).

Putinova hra jedného pekného dňa vyšla najavo. Putin mohol súhlasiť s Washingtonom v čase boja s terorizmom, no neprijal americké požiadavky o začlenení Ukrajiny do NATO (ktorú Moskva považuje za svoju sestru, ktorá predstavuje bránu do Európy, ako aj prístup do Stredozemného mora vďaka Sevastopoľu na Kryme) a rovnako tak Gruzínska. A ak nezávislosť Kosova uznali Spojené štáty a niektoré krajiny EÚ, potom prečo Rusi nemajú právo uznať nezávislosť Abcházska a Južného Osetska, ktorých národy vyjadrili svoj postoj k oddeleniu sa od Gruzínska?

Mackinder mal pravdu. Rusko zostáva kľúčovou krajinou v eurázijskej hre. Ruská politika viac než politika Číny (hoci posledne menovaná zostáva hlavným terčom Washingtonu) postavila prekážky do cesty americkej expanzii. Vďaka tejto politike sa dvíha energetická os Moskva (a krajiny Strednej Európy)-Teherán-Karakas, ktorá kontroluje štvrtinu svetových zásob ropy a polovicu svetových zásob plynu. Táto os je protiváhou arabskej rope a arabskému plynu, kontrolovaných Spojenými štátmi. Washington chcel zadržiavať Čínu, kontrolovaním jej prístupu k zdrojom energie. Ak ale sú USA prítomné v Saudskej Arábii a Iraku (1. a 3. miesto v zásobách ropy), nekontrolujú Irán, Rusko, ani Venezuelu a Kazachstan, teda krajiny, ktoré si môžu dovoliť zosúladenejšiu politiku. Spolu sa môžu rozhodnúť zničiť hegemóniu ropného doláru, t.j. zdroja hlavnej pozície dolára v súčasnej ekonomike. Pripomeňme, že na podporu tejto hegemónie, sú Európania nútení podporovať skrachovanú americkú ekonomiku a čoraz viac ponárajúce sa do krízy americké banky.

Niet pochýb, že Washington sa pokúsi rozbiť túto ruskú politiku uskutočňujúc tlak pozdĺž ruských hraníc. Američania pomáhajú pri budovaní nadzemných ropných a plynových trás, alternatívnych ruským dodávkam energetických nosičov. Čo však môže Washington urobiť proti energetickému srdcu Eurázie? Rusko je jadrovou veľmocou. Rozumní Európania, ktorí nie sú zaslepení americkými masovými médiami si uvedomujú, že Rusko potrebujú viac než Rusko potrebuje ich. Rastúce ázijské ekonomiky žiadajú ruský a iránsky plyn.

V týchto podmienkach začiatku reálnej mnohopolárnosti sa Európania musia prebudiť. Privedie ich k tomuto prebudeniu hlboká ekonomická kríza, v ktorej uviazli? Bude to jediný pozitívny dôsledok veľmi ťažkých skúšok, ktoré budú musieť európske národy podstúpiť v najbližších desaťročiach.



Aymeric Chauprade

Zdroj: warandpeace.ru

http://www.cez-okno.net/clanok/civiliza ... ka-pre-usa

Provokacia gruzinskej TV
http://kp.ru/daily/24455/618189/